Kmotor fiškálom

Pridané: 20.08.2013 Zobrazení: 716x
Vareškár Ondrej Brečka chodieval so svojím javorovým tovarom na trhy do blízkeho mesta a skoro vždy sa zastavil v krčme trochu sa občerstviť po ceste.
Raz sa vybral Brečka z domu bez raňajok s veľkou nošou variech, lyžíc, vahankov a iného vareškárskeho tovaru. Zastavil sa v krčme a vypýtal si dve na tvrdo uvarené vajcia a sľúbil, že ich večer na spiatočnej ceste zaplatí.
Krčmár mu ako starému známemu vďačne tie dve vajcia uvaril, Brečka ich z chuti zjedol a potom sa pobral do mesta.
Na trhu sa mu tovar chytro minul a Brečka sa s priateľmi v meste zabavil, na dlžobu zabudol. Tak sa míňal mesiac za mesiacom a rok po roku.
Brečka veru vajcia nezaplatil a krčmár ho neupomínal. Až po siedmich rokoch zastavil krčmár Brečku.
- No, Ondrejko, kedy zaplatíte tie dve vajcia, čo ste kedysi dávno u mňa zjedli?
Ondrej sa na to už nepamätal a spýtal sa:
- Aké dve vajcia?
Až keď mu krčmár dopodrobna vyrozprával, čo, ako a kedy to bolo, udrel sa Ondrej po čele a povedal:
- Joj, veru, pravdu máte! Ja som už na tie dve vajcia dávno zabudol. Ale nič to! Tu máte šesták, odrátajte si za tie dve vajcia a za ostatok mi doneste vína.
No krčmár peniaze nevzal.
- Nie, - riekol. - Čože je to? Načože mi je šesták?
Vzal kriedu, začal na stole rátať a hovoril:
- Z tých dvoch vajec by boli bývali dve sliepky, za rok by naniesli čo len sto vajec: z tých by bolo bývalo sto sliepok, - a tak za tých sedem rokov by bol krčmár podľa svojho rátania toľko mal z tých dvoch vajec, že by sa mu Brečka jakživ nebol mohol vyplatiť.
- Ale aby ste videli, Ondrejko, že vás šanujem, nuž nepýtam od vás všetko, ale mi dáte len sto zlatých a budeme zas dobrí kamaráti, - prihováral sa krčmár vareškárovi.
- Ba čerta rohatého ti dám, a nie sto zlatých. Keď nechceš šesták, nedám ti nič, veď si ma ty už neraz oklamal!
A buchnúc dverami, že sa krčma zatriasla, odišiel.
Krčmár hneď za horúca zažaloval vareškára a súdil sa o tých sto zlatých.
Keď mal ísť Ondrej na súd, ovesil hlavu a smutný, zamyslený chodil po kopaniciach.
Stretol ho kmotor Fero Cinčurinka a spýtal sa ho, čo je taký smutný.
Vareškár mu vyrozprával, čo ho trápi, a prešibaný kmotor mu vraví:
- Neboj sa ty nič, kmotre! Len si mňa vezmi za fiškála a uvidíš, že na súde vyhráš!
Na druhý deň išiel vareškár na súd a pojal so sebou aj kmotra ako fiškála.
Ale kmotor náročky zastal vonku za dverami.
Krčmár hneď vyrátal sudcovi svoju škodu a prosil, aby mu prisúdili tých sto zlatých.
Ondro zasa prosil sudcu, aby počkal chvíľočku, kým príde jeho fiškál, lebo on má ťažký jazyk a sám sa brániť nevie.
Sudca pristal a spýtal sa vareškára:
- Nuž a kdeže máš toho fiškála?
- Hneď príde, - odpovedal vareškár. Nuž len sedeli a čakali. Už čakanie sudcu omrzelo, keď sa vtom dvere otvorili a kmotor, akoby sotva dych popadal, vbehol dnu a riekol:
- Prosím za prepáčenie, že som sa trošku omeškal. Ja som fiškálom tomuto vareškárovi.
Sudca sa usmial a riekol:
- Keď si ty fiškál, kde tak dlho trčíš?
- Pán veľkomožný, - vyhováral sa kmotor, - varil som hrach a čakal som, až sa dovarí, lebo ho budem rozsievať.
- Ba tvoju hlavu! - zvolal sudca. - Ký čert to kedy slýchal varený hrach rozsievať! Veď ti ten nevzíde!
A pohotový kmotor mu na to:
- Pán veľkomožný! Keď môj varený hrach nevzíde, a toť krčmárove dve uvarené vajíčka sliepka vysedí?
Sudca dal kmotrovi za pravdu a krčmára odsúdili, že musí všetky trovy za súd zaplatiť.