Kráľova veža

Pridané: 24.08.2013 Zobrazení: 421x
Pred dávnymi časmi žil kráľ, ktorý si vzal do hlavy, že sa dotkne mesiaca. Hútal a hútal, ako to urobiť. Prestal sa aj o krajinu starať, ba ani v noci nemal pokoj, čo si lámal hlavu, ako sa mesiaca dotknúť. A keď zaspal, snívalo sa mu len o mesiaci.
Nakoniec sa rozhodol, že treba vystavať vežu. Zavolal jedného nešťastného stolára a rozkázal mu, aby vystaval vežu, ktorá bude až po nebo. Úbohý človek bol presvedčený, že takú vežu nemožno postaviť, a hoci sa usilovne motal sem a tam s náradím a so svojimi pomocníkmi, nič nepostavil. Prešlo niekoľko týždňov a kráľ bol už netrpezlivý a podráždený. Poslal po stolára a povedal mu, že má ešte tri dni na stavbu veže. Ak to neurobí, dá ho popraviť.
Nešťastný stolár behal sem a tam s kladivom v ruke, lež nevedel, čo urobiť. Prešiel deň, prešli dva. A na tretí deň zišla zúfalému človeku na um taká myšlienka, že hneď bežal ku kráľovi.
- Premýšľal som tak i onak, - povedal kráľovi, - a teraz vidím, ako sa to dá urobiť. No keď bude stavba hotová, myslím, že bude lepšie, ak najprv vystúpim hore ja.
- Nie! - rozhorčene odpovedal kráľ. - Ja sám musím vystúpiť hore. Kto to kedy počul, aby stolár vystúpil do takej výšky?
Stolár teda rozpovedal kráľovi, čo vymyslel, a ten hneď rozkázal, aby všetci ľudia v meste priniesli k palácu debny a koše. Stolár rozkazoval a ľudia ukladali debny a koše a stavali vežu. Keď už všetko nastavali, a nebolo dosť, rozkázal kráľ, aby postínali stromy, rozrezali ich na dosky a urobili z nich debny. Vyrúbali teda všetky veľké stromy a debny, čo urobili, poukladali na vežu. Potom začal kráľ liezť hore. Vyliezol na samý vrch a natiahol ruku, aby sa dotkol mesiaca. Zdalo sa mu, že k mesiacu mu chýba iba kúsok, preto zavolal na ľudí, aby vyniesli hore ešte jednu debnu. Ale nebolo už ani jedinej a nebolo ani dreva, z ktorého by ju boli urobili.
Kráľ sa zlostil. Bol rozhodnutý uskutočniť svoju najväčšiu túžbu. A napokon mu prišla na um skvelá myšlienka. Zavolal na stolárov a rozkázal im, aby vytiahli samú spodnú debnu, na ktorej stáli všetky ostatné, a aby mu ju vyniesli hore. Stolári s hrôzou pozreli jeden na druhého. Ale kráľove slová boli zákonom a oni boli poslušní poddaní. Keď teda kráľ po druhý raz zakričal svoj rozkaz, neváhali ďalej a vytiahli debnu, ako rozkázal.
Čo sa potom stalo? Hľadali kráľa, ale po kráľovi ani znaku.
A darmo by ho hľadali i podnes.