O chudobnom človeku a jeho múdrej dcére

Pridané: 17.08.2013 Zobrazení: 495x
Bol raz jeden chudobný človek. Predával drevo a trávu a tak si zarábal na chlieb a syr pre seba a svoju jedinú dcéru. Raz išiel okolo prístavu a uvidel kráľa, ako stojí v jachte, drží v ruke kôš zlatých dukátov a dáva zídeným ľuďom hádanky. Kto bude mať dosť dôvtipu a uhádne, dostane za kôš dukátov. Ale uhádnuť nevedel nikto. Ani chudobný človek, čo ako rozmýšľal, hadánky rozlúštiť nevedel.
Zadumane išiel domov. Doma sa ho dcéra spýtala: - Čo ti je, otec? Prišiel si neskôr ako inokedy a inakší ako inokedy. Čo sa ti prihodilo? - Ach, dcéra moja, - odpovedal človek, - keby som uhádol tri hádanky, dostali by sme plný kôš zlata. - A všetko jej porozprával.
- Povedz mi tie hádanky, otec, možno ich uhádnem.
- Kto obíde celý svet, a predsa nenájde seberovného?
- To je slnce, otec, - povedala dcéra, - ono obchádza celý svet, a predsa nenájde seberovného. A ďalej?
- Ktorá matka svoje malé deti živí a veľké požiera?
- To je more. Ono požiera veľké rieky. A posledná hádanka?
- Ktorý strom je spolovice biely a spolovice čierny?
- To je rok, otec, rok s nocami a dňami. A teraz choď a povedz to kráľovi.
Človek utekal k prístavu, kýval rukami a volal: - Ja to viem. - Keď kráľ počul odpoveď, pozrel na človeka a povedal: - To nemáš z vlastnej hlavy, starký. Povedz, kto ti poradil!" - Starec padol na kolená a riekol: - Dcéra mi to povedala. - Dobre, - povedal kráľ. - Chcem vedieť, či je tvoja dcéra naozaj taká múdra. Povedz jej, nech príde. Bude musieť tu pred týmito ľuďmi zabiť tento kameň. Ale tak, aby tiekla krv.
Všetci sa smiali a čakali dcéru. Ustarostený otec kráčal domov, ale keď dcéra počula, čo má urobiť, utekala, tak ako bola, k prístavu, prišla pred kráľa a povedala: - Tu je môj nôž, idem zabiť kameň. Ale ho najprv oživ, lebo len zo živého tečie krv, a ak ho potom nezabijem, vezmi si moju hlavu. - Kráľ sa odpovedi zasmial a povedal: - Ty si naozaj najmúdrejšie stvorenie v mojom kráľovstve. - A pretože videl, aká je pekná a pôvabná, povedal jej: - Ak o tri dni prídeš na môj zámok ani pešky, ani vezky, donesieš mi dar, aj nie dar a všetko malé i veľké ťa bude vítať i nevítať, vezmem si ťa za ženu.
Dievča prišlo domov a prikázalo ľuďom, aby jej priniesli tri-štyri živé zajace a dve živé holubice.
Na tretí deň strčila zajace do vreca, dala ich ľuďom niesť a povedala: - Keď vám poviem, aby ste ich pustili, tak ich pusťte. - Vzala si dve holubice, posadila sa obkročmo na kozu a vybrala sa ku kráľovi. Keď kráľ počul, že sa blíži, vyšiel jej z mesta oproti.
Keď už bolo dievča neďaleko a videlo zídených ministrov, hodnostárov, vznešených ľudí a všetok ľud, rozkázalo sedliakom:
- Pusťte zajace! - Keď ľudia zbadali zajace, pustili sa za nimi, aby ich pochytali. A dievča zatiaľ išlo na koze, raz pošlo niekoľko krokov peši, zas si nohy zdvihlo a nieslo sa na nej.
Keď prišlo ku kráľovi, vyňalo z kapsy holubice a podávalo mu ich. Ale vo chvíli, keď kráľ načiahol ruku, otvorilo dievča dlaň a holuby odleteli. - Tak vidíš, kráľ môj. Ľudia ma privítali a neprivítali. Priniesla som ti dar a nedar. Šla som ani pešky, ani vezky.
Kráľ ju zdvihol z kozy a povedal: - Staneš sa kráľovnou, lebo múdra žena je mi milšia ako bohatá a vznešená. Ale sľúb mi jedno: čo si aj múdra, nemiešaj sa mi do kraľovania, lebo vládnuť chcem sám. - Dievča mu to sľúbilo.
Ale stalo sa, že jedného dňa strážili chudobní sedliaci na pasienku kone, a kým spali, išiel okolo na koni kráľ. Tu jeden kôň vyhodil zadnými nohami a kráľovho koňa zabil. Kráľ zúril a kázal sedliakov hodiť do väznice a odťať im hlavy. Ženy odsúdených sedliakov sa radili a povedali si: - Poďme my ku kráľovnej, to je dobrá a múdra pani, poprosme ju, aby kráľ našich mužov omilostil.
Išli teda, padli kráľovnej k nohám a poprosili ju, aby im kvôli deťom pomohla. - Čo mám robiť? Kráľ mi povedal, aby som sa mu do jeho vecí neplietla. Ale je mi vás ľúto, a preto vám poradím. Každý večer dávam mužovi do pohára s vodou prášok na spanie, lebo ináč by celú noc od veľkých starostí nespal. Dnes večer mu dám vodu bez prášku. Jeho izba je obrátená k moru. Sadnite si so všetkými svojimi deťmi na breh pod jeho oblok a celú noc plačte a nariekajte. Kráľ sa vás potom spýta, prečo tak kvílite. Vy mu odpovedzte: "Zachráň nás, kráľu, prišla morská obluda a chce nás zmárniť, zachráň nás, kiež budeš mať za to dlhý život." A on povie: "Nešťastníci, som vaším kráľom, ale morskej oblude nemôžem zabrániť, aby nemárnila ľudí." Vy mu potom povedzte: "Vaša výsosť, kráľ náš, hoci si kráľom celého sveta, nemôžeš nás zachrániť pred morskou obludou a našich mužov, ktorí nemohli zabrániť koňovi, aby kopal, chceš dať zmárniť?" Kráľ vám potom povie: "Tu, hľa, je kľúč, choďte do väznice a pusťte ich na slobodu!"
Ženy spravili, ako im kráľovná poradila, a všetko sa stalo navlas tak. Na druhý deň ráno, keď sa kráľ zobudil, povedal žene:
- Teraz mi naozaj priprav prášok, aby som dospal prebdenú noc, a keď sa zobudím, nechcem ťa viacej v zámku vidieť. Ale môžeš si so sebou vziať to, čo ti je zo všetkého najmilšie, najdrahšie a najvzácnejšie. - S radosťou, kráľ môj. - Pripravila mu vodu, kráľ sa napil a zaspal. A ona - čo urobila? Položila kráľa na prikrývku, starostlivo ho zakrútila, zašila a rozkázala svojej služobnici: - Vezmi tento balík a zanes ho do domu môjho otca. Je to porcelán: polož ho tam ticho a daj pozor, aby sa nerozbil, lebo ťa to bude stáť hlavu.
Keď ho už takého zakrúteného poslala preč, išla domov aj sama a prišla práve vtedy, keď sa kráľ zobudil. Kráľ sa začudovane pýtal: - Kde som to? Kto ma sem priniesol?
Kráľovná mu odvetila: - Ja, kráľ môj, lebo si mi povedal, že si môžem odniesť, čo je mi v zámku drahé, cenné a vzácne. Nič mi nie je vzácnejšie ako ty, kráľ môj.
- Nazad do zámku, žena, - zvolal kráľ a vyskočil. - Namojveru, nieto múdrejšej ženy nad teba, pristaneš mi a ja tebe. - Chytil si ju a odišli spolu do zámku a žili si šťastlivo a my ešte šťastnejšie.