Opica Kančil a vápenica

Pridané: 31.08.2013 Zobrazení: 907x
Opica Kančil išla popri sedliakovom dome. Nazízala do dverí a zbadala čerstvý banánový koláč zakrútený do banánových listov. Ihneď sa jej začali zbiehať slinky. Sedliak so ženou pracovali na ryžovisku, nuž vošla dnu a koláč vzala.
Trošičku poodhrnula banánové listy a idúcky začala jesť. Odhŕňa listy väčšmi a väčšmi a pchá hlavu hlbšie a hlbšie. A odrazu - ani nevedela ako - spadla do sedliakovej vápenice.
Bola veľmi prekvapená, keď sa tam našla. Jama bola hlboká.
A hoci bola opica dobrá skokanka, z vápenice vyskočiť nemohla.
Nakoniec si sadla, aby porozmýšľala. Ako rozmýšľala, všimla si, že drží pred sebou banánový list.
- Tuhan, Tuhan! - povedala, čo znamená, bože, bože!
Práve vtedy šiel okolo diviak Babi a nazrel do jamy.
- Kto to tamdolu spomína Tuhana? - opýtal sa.
Kančil neodpovedala, len hľadela do roztvoreného listu, gúľala očami a tvárila sa, že číta.
- Počúvajte, počúvajte! - vykríkla. - Dnes nastane súdny deň! Zachránia sa iba tí, čo sa uchýlia do tejto svätyne!
- Odkiaľ vieš, že dnes nastane súdny deň? - spýtal sa diviak.
- Nepočul si? - spýtala sa Kančil nevľúdne a pokračovala:
- Vo svätej knihe sa píše1 že dnes bude koniec sveta a zachránia sa len tí, čo sa ukryjú vo svätej vápenici.
- Naozaj? - opýtal sa Babi.
- Neveríš slovám stvoriteľa Tuhana? - prísne sa opýtala Kančil.
- Verím! Idem do jamy za tebou!
- Beda! - povedala opica Kančil. - Neopováž sa! Sem môžu vstúpiť iba čistí.
- Ja som čistý.
- Nie, ty stále kýchaš. Vo svätej jame sa nesmie kýchať.
- Nekýchnem, prisahám!
- Tu vo svätej knihe sa hovorí, - čítala Kančil z banánového listu, - že toho, kto kýchne, musia vyhodiť von, aby nepoškvmil svätyňu.
- Ja nekýchnem, - povedal diviak a skočil do jamy. Vtedy nazrel do jamy tiger Mačan.
- Kto to tamdolu spomína Tuhana? - opýtal sa.
- Je súdny deň! - odpovedal diviak. - Kančil to vyčítala zo svätej knihy!
- Prečo ste sa sem schovali? - spýtal sa tiger. A Kančil čítala:
- Prežijú len tí, ktorí sa ukryjú vo svätej vápenici.
- Preto sme tu, - povedal diviak.
- Ach, teda idem za vami! - riekol tiger.
- Nie, nie, poškvrnil by si svätyňu! - povedal diviak. - Ty stále kýchaš!
Kančil čítala ďalej: - Toho, kto kýchne na svätom, mieste, musia ostatní vyhodiť von.
- Ja nekýchnem, - povedal tiger a skočil dolu. Kančil čítala ďalej. Do jamy nazrel slon GadŽa.
- Kto to tamdolu číta sväté písmo? - spýtal sa. - A prečo sedíte vo vápenici?
- Dnes nastane súdny deň, - odpovedali tiger s diviakom naraz, - zachránime sa iba my, lebo sedíme na svätom mieste.
- Idem za vami, - povedal slon.
- Nie, nie, ty si priveľký a často kýchaš! - kričali. - Aj najmenšie kýchnutie poškvrní svätyňu.
- Nebudem kýchať. Idem, - riekol slon a tiež skočil do vápenice.
Ako tak vospolok čakali na súdny deň, Kančil neprestala behať očami po banánovom liste. Odrazu zdvihla hlavu a pozrela na slona Gadžu.
- Choď von! - povedala. - Zdá sa, že si chcel kýchnuť!
- Nie, nechcel! - vykríkol Gadža. - Pozri, stojím si na chobote, takže nemôžem kýchnuť. - A naozaj stál na chobote.
Kančil sa ďalej tvárila, že číta.
Potom zrazu pozrela na tigra Mačana a povedala: - Čo som to počula?
- Ja som nekýchol. Iba som ňuchal, - povedal Mačan.
O chvíľu opica ospanlivo zažmurkala a vzápätí sa chytila za nos.
- Nie, nie! To sa nesmie stať! - skríkla. Zdržiavala sa, ako mohla. A potom to prišlo: "Hapčíííh!" - Ona kýchla! - zarevali ostatné zvieratá. - Ona poškvrnila svätyňu! Zneuctila slová Tuhana!
A všetci spoločne veľmi nahnevaní chytili opicu a vyhodili ju z vápennej jamy.